BakeryBoards je doslova Pekáreň dosiek – boardov. Zakladateľ značky MICHAL ŽÁK našiel inšpiráciu na lazoch na Záježovej, kde si uvedomil, že práve pečenie a varenie je posledné remeslo, kvôli ktorému si ešte všetci v príbytku staviame dielňu – kuchyňu.
Vyštudovaný dizajnér v oblasti transportu od svojho odboru na prvý pohľad ďaleko neodišiel. Ale životné udalosti priviedli Michala k prehodnoteniu života a inému vnímaniu sveta okolo seba. Do svojho Defendera naložil pojazdnú dielničku, s ktorou obieha mestá a festivaly a učí ľudí ako si vyrobiť svoj longboard.
Vyrobiť longboard zvládne každý
„V zlomovom období ma kamaráti vzali na Zlaté piesky na wakeboard. Nadchlo ma to, tak si hovorím, že by bolo fajn trénovať tie pohyby a rozhodol som sa kúpiť si longboard. Ale ako dizajnér, vždy nespokojný s výzorom vecí, som sa nakoniec podujal vyrobiť si svoj vlastný,“ rozpráva Michal.
Čisté drevo si pýtalo grafické motívy, a tak navrhol sériu motívov, natlačil ich na dosky a rozdal kamarátom, ktorí majú longboardy vystavené na očiach. „Malo to celkom úspech, tak som zavesil prvé tri fotky na Instagram. Až keď telefón neprestával blikať a za chvíľu pribudla tisícka followerov, tušil som, že som urobil niečo správne.“
Po tom, čo odmietol svoje výrobky predávať, začali nápady chodiť samé. „Výrobu drevenej dosky som nastavil tak, že je jednoduchá a zvládne ju každý, ak budem pri ňom stáť. A tak som dal ľuďom možnosť vyskúšať si to. Prvýkrát na workshope na festivale Grape, kde to celkom zarezonovalo,“ spomína Michal na začiatky. Vtedy oslovil istú nemeckú firmu, aby mu zasponzorovala svorky, ktoré držia dosky pri lepení. Namiesto 200 poslali 20 kusov, ale o rok na to napísali, aby prišiel aj s dielničkou do Nemecka urobiť workshop pre ich zamestnancov.
S pojazdnou dielničkou za ľuďmi
Koncept „urob si sám“ je podľa Michala veľmi silný v tom, že ľuďom ukáže, ako si vedia vlastnoručne zariadiť transport po meste. V tom momente vraj zažijú nachvíľu ten pocit, že dokážu všetko. Povedia si – ak som si dokázal vyrobiť dopravný prostriedok, tak si viem asi aj upiecť chlieb, alebo opraviť wc, ktoré tečie už mesiac.
„Nejde len o longboard, skôr o to, ako naučiť ľudí urobiť si čo najviac vecí a ušetriť tým priemyselnú výrobu aj uhlíkovú stopu. A opäť čarovná Záježová, kde si Michal pri stavaní hlineného domu uvedomil, že dizajnér nemá navrhovať produkty, ktoré potom továreň vyrába. „Dizajnér pre toto storočie a svet, ktorý chce byť ekologický, by mal navrhovať dizajn tak jednoducho, že stačí, aby urobil tutoriál pre ľudí, a tí si to môžu urobiť sami. To ovplyvní aj tvar, funkčnosť a cenu dizajnu,“ vysvetľuje.
Na workshopy si najradšej vyberá netradičné miesta, ktoré vyzerajú dobre aj na fotkách. Dosky s ľuďmi vyrezávajú a lepia v peknom prostredí, zlepené boardy potom frézujú napojení na elektrinu v Michalovom rozostavanom dome v prírode. „S dídžejom Škrupom sme rozložili dielničku pod mostom na Tyršovom nábreží, ale vyrábal som aj na Zlatých pieskoch na WakeLake, v lese na Kolibe, na Liptovskej Mare. Ak robím sponzorský board pre niektorú značku, snažím sa ho vyrobiť pred ich prevádzkou,“ hovorí dizajnér. V čase rozhovoru sa práve chystal s putovnou výstavou na Spiš, kde chcel prepojiť výrobu longboardov s odkazom majstra Pavla z Levoče.
Longboardy ako mestská doprava
„Skejteri ma neuznávajú, lebo používam drevo, ktoré je menej kvalitné než bambus na profi výrobkoch. Ale lokálne borovicové drevo má najkrajšiu kresbu a vonia vám v byte,“ vysvetľuje Michal svoju filozofiu. Pre nadšených majiteľov vlastnoručne „upečených“ skejtov v tvare rožku, chleba, vianočky alebo dlhého longboardu, má pripravené aj kolieska, aby si dielo mohli hneď otestovať. Tieto longboardy výborne pružia a dá sa s nimi plynule prejsť aj cez koľajnice a obrubníky, čo je podľa Michala v Bratislave veľký problém. „Bratislava nemá veľmi rada skejterov. Pri novostavbách sa osadzujú zábradlia, na ktorých sa nedá „slajdovať“ na doske a na dlažbe sa tiež nedá dobre jazdiť. Longboardy s väčšími kolieskami zvládnu viac. Sú skôr dopravou po meste a okrem toho sú skladnejšie než mestské bicykle a nevadia ani v kanceláriách,“ dodáva.
Okrem prekážok plynulej dopravy si na život v meste nesťažuje. Podľa neho je Bratislava porovnateľná s hociktorou metropolou. „Vnímam ju ako takú špongiu, ktorá ešte stále nasáva. Vidím to na ľuďoch aj na developmente mesta. Prichádzajú sem tí najambicióznejší, ktorí si kúpia lístok a vycestujú hľadať šťastie. To všetko dáva mestu silu a „drajv“ rásť ďalej,“ opisuje svoje pocity rodený Bratislavčan.
Typické pre Bratislavu
Podľa Michala má Bratislava tiež svoje špecifikum, tak ako Berlín svoje uličky alebo Londýn štvrť Camden. Sú to krásne staré schody, ktorými je poprepájaný kopec od Palisád hore. „Vertikálne prepojenia ulíc s červeno-bielym zábradlím na Hlbokú, k Slavínu, do Funusu… Vždy keď tam prídem, zase som to desaťročné decko, ktoré rodičia vypustia s ostatnými deťmi a pobehujeme po tme v lesoparku,“ usmieva sa.
Mesto si však spája hlavne so študentskými časmi, ktoré trávil so spolužiakmi v školských ateliéroch a domov chodili len prespať. Sú to aj obľúbené bary, kam chodili ľudia rovnakej krvnej skupiny. Istý čas dokonca navštevoval Nu Spirit s počítačom v ruke, lebo uprostred hlasnej hudby sa najlepšie tvorilo. „Často chodím do Labu v Starej tržnici. Nepoznám iné takéto miesto, kde si môžete vyrobiť na tom množstve strojov hocičo,“ dodáva.
V pláne má však vlastný ateliér, kde by cez deň vyrábal longboardy a večer viedol workshopy.
