Alan Prekop je oceňovaný architekt, ktorý už niekoľko rokov tvorí pod vlastným menom. Bývanie pre mladého a aktívneho muža pred štyridsiatkou koncipoval tak, ako by si ho tvoril sám pre seba. Nespreneveril sa svojej povesti a aj štvorizbový byt vo Vydrici otvoril, aby dal priestor vzdušnosti a dennému svetlu. Jednotlivé funkcie bytu povzniesol na piedestál a umiestnil ich na pódiá, na ktorých sa odohrávajú predstavenia každodenných radostí, ako varenie, spánok či relax. Podarilo sa mu zhmotniť aj najväčšiu výzvu v interiéri, ktorou bolo vytvorenie akéhosi mužského „brloha“, alebo ak chcete „man cave“. Experimentoval s materiálmi, ktoré priestor členia, ale aj spájajú. Nebojíme sa povedať, že pre klienta vo Vydrici vytvoril interiér, ktorý je odvážny, nesie jeho rukopis a isto si ho zapamätáte.
Zadanie pre Alana Prekopa bolo ako stvorené pre neho. Slobodný muž vo veku okolo 35 – 40 rokov. Je úspešný, veľa pracuje, ale život si dokáže užívať naplno. Aktívne športuje a stará sa o seba. Má rád dobrú hudbu, kultúru a súčasné umenie.
Počet izieb: 3 (obývačka, kuchyňa, spálňa, kúpeľňa, „man cave“ – priestor na oddych, hru, čítanie, prácu)
Rozloha: 122,38 m2
Máme pocit, že ste sa v zadaní našli. Je tento pocit správny?
Aj ja mám dojem, že klient aj zadanie mi sadli. Mladý, aktívny muž, ktorý má okolo 35 rokov. Má rád umenie, hudbu, chodí do galérií, socializuje sa. Evokovalo to vo mne všetko, čo mám rád aj ja. Už počas školy som pracoval u renomovaného architekta Martina Skočeka, ktorý ma naučil navrhnúť v byte všetko tak, ako by som v ňom chcel sám bývať. A toho som sa držal aj pri zadaní pre Vydricu. Interiér som riešil pocitovo. Bývanie vnímam ako intímnu vec každého z nás. Odráža, podľa akých pravidiel a presvedčení žijeme.
Ako ste o koncepte bytu rozmýšľali v rámci dizajnu interiéru na kľúč?
Najťažšie bolo ustrážiť sám seba a to nie je ľahké (smiech). Je o mne známe, že sa priestor snažím otvoriť čo najviac a umožniť tak prísun denného svetla až do centra dispozície. Zo štvorizbového bytu som urobil vzdušný prepojený interiér. Vnímam ho ako jeden kompletný priestor, ktorý je priehľadný a jednotlivé časti spolu komunikujú. Byt nevnímam ako „niekoľko-izbák“ rozkúskovaný na XY častí. Snažím sa zakaždým pristupovať k bytu ako k jednému celku tak, aby priestory na seba organicky nadväzovali. Vyhodil som niektoré priečky, potlačil som vertikálne a horizontálne konštrukcie a zasadil ich do neutrálnych farieb. Držal som sa princípov, ktoré sa využívajú pri navrhovaní galérií. Bola to časť môjho zadania, ktorá sa prevtelila do konceptu.
Prezraďte nám, ako ste dospeli ku konečnej podobe „mužskej jaskyne“?
V pôvodnej dispozícii bytu boli dve detské izby. Zrušil som priečky medzi nimi a priestor odčlenil atypickou poloblúkovou stenou. Mal som predstavu, že vyjadrením tejto časti bytu by mala byť nejaká nerovná hmota. Nakoniec som tam navrhol atypickú sedaciu súpravu, ktorá by zhmotňovala čosi netradičné. Je to na mieru robená pohovka, na ktorú keď si ľahnete, telo sa do nej vnorí, vyformuje akýsi odtlačok a zapamätá si vás. „Man cave“ som poňal ako variabilný priestor, ktorý môže zároveň plniť funkciu obývacej izby, ale aj miesta pre zábavu, hru, party, počúvanie hudby alebo kino. Súčasťou návrhu sú aj kvalitné ozvučenie a projektor.
Ako ste dosiahli rozčlenenie otvoreného priestoru?
Vychádzal som z toho, že klient má rád umenie a kultúru. Snažil som sa v byte navodiť pocit galerijného priestoru a uchopil som ho vytvorením javísk, na ktorých sa odohrávajú jednotlivé funkcie bývania formou akýchsi performance. V kuchyni je to varenie, v „man cave“ sú to stretnutia s priateľmi a v spálni som zvýraznil intímny priestor na oddych a spánok. Vertikálnym narušením podlahy vznikli jednotlivé pódiá, ktoré sa stávajú dominantnými prvkami interiéru. Vstupujete na piedestál a nechávate vyniknúť funkciu priestoru. Prepája ich špeciálny materiál, ktorý ich zároveň vizuálne odlišuje.
Je o vás známe, že rád experimentujete s materiálmi. Čím nás prekvapíte vo Vydrici?
Na obklad pódií som použil nový výrobok, s ktorým som sa po prvý raz stretol na minuloročnom festivale Designblok v Prahe. Ide o recyklovaný materiál, ktorý sa vyrába z použitého vyzbieraného plastu. Farebnosť granulátu, ktorý vznikne roztavením, si môžete navoliť podľa potrieb. Materiál je hygienicky certifikovaný a ľahko sa udržiava. Páči sa mi myšlienka recyklácie materiálov, ktoré sa v interiéri dajú znovu použiť. Pre môj návrh som zvolil strakatý čierno-biely obklad všetkých pódií, ktorý zároveň rozčleňuje liatu podlahu zo živicového epoxidu. V priestore akcentuje aj špeciálna dyha z opáleného dubu, ktorý je brúsený na zvýraznenie kresby. Každá nová priečka má metalický obklad, aby navodzovali dojem, že tam pôvodne neboli.
Poďme do kuchyne, kde sa ľudia radi stretávajú, lebo tam je jedlo a život.
Varenie je o združovaní sa, je to spoločenská záležitosť. Keďže sám rád varím, kuchyňu som koncipoval ako spoločný priestor na stretnutia s priateľmi. Prepojil som ju s jedálňou, ktorej dominuje až 6 metrov dlhý stôl z kovu. Tento materiál mám veľmi rád a vo svojej tvorbe ho používam často. Je pevný a vďaka tomu môžu byť aj veľké plochy subtílne a pôsobiť tenko a jemne. Samotný stôl som umiestnil na pódium, aby som zvýraznil jeho dôležitosť.
Vaše interiéry sú zapamätateľné. Čo je jedinečné na návrhu pre Vydricu?
Pre mňa sú najvýznamnejšie priehľady. Ak sa postavíte do ktoréhokoľvek kúta v byte, neuvidíte stenu, ale pokračovanie priestoru. Aj priečky v „man cave“ nesiahajú až po strop, aby som zachoval náznak priehľadu, pocit pokračovania a vzdušnosti. Zapamätateľné sú aj ambientné svietidlá, ktoré pripomínajú stĺpiky z ikonickej funkcionalistickej vily Tugendhat v Brne, ktorá je ojedinelým dielom nemeckého architekta Ludwiga Mies van der Rohe. Sú to profily v tvare „L“ z lešteného nerezu pospájané dokopy, ktoré pôdorysne vytvárajú kríž. V každom rohu kríža je osadená svetelná trubica, ktorá je stmievateľná. Sú to na mieru vyrobené prvky, ktorých je spolu dvanásť a vytvárajú jedinečnú atmosféru priestoru. Zároveň nasvecujú výtvarné diela, ktoré som pre tento priestor zvolil.
Ktorí umelci zdobia váš interiér?
Sú to diela mojich obľúbených slovenských výtvarníčok. Patrícia Koyšová svojou technikou vytvára v obrazoch 3D efekt, ktorý sa mi do interiéru veľmi hodí. Pracuje s farbami, ktoré mám osobne veľmi rád. Sú to modrá, biela a čierna. Dielo od Terezy Abaffy bude odkazovať na ženský element.
Ako by ste charakterizovali svoj rukopis?
Mám pocit, že ho stále hľadám a tvorím. Keď otvorili kaviareň Grão na Palackého ulici v Bratislave, pre ktorú som navrhoval interiér (nominovaný na CE. ZA. AR za rok 2022), niektorí mi povedali, že je to v pozitívnom zmysle drzé. Odkiaľ tú drzosť beriem? Vyrastal som na hnutí punk, ktorý sa mi páči mentalitou, ale aj prístupom. Inšpiroval ma ním aj Štefan Polakovič z inovatívneho architektonického ateliéru GutGut, kde som pracoval. Mám odvahu robiť veci inak a negovať tak spoločenskú sterilitu a zaužívanosť. Inšpirujú ma ľudia, ktorých mám okolo seba. Diskusie s nimi a ich názory na moju tvorbu ma posúvajú ďalej, a to nielen v architektúre a hudbe, ale aj ľudsky.
Ako vnímate vaše zapojenie do projektu Vydrica?
Na projekte pre Vydricu sa stretlo veľa renomovaných architektov a štúdií a som rád, že môžem byť jeho súčasťou a prispieť svojou troškou. Poteší ma, keď si tento odvážny interiér nájde svojho majiteľa a budeme ho môcť spoločne dotvoriť. Som presvedčený o tom, že sa v ňom nájde mnoho ľudí a obľúbia si ho aj ženy.
