S jeseňou do Bratislavy neomylne prichádzajú Jazzáky, sviatok džezovej hudby. Neuveriteľný 45. ročník otvorí 17. septembra koncert na nezvyčajnom mieste, kde sa verejné podujatie nekonalo najmenej 15 rokov – na Vodnej veži. Festival dáva priestor mladým hudobníkom, a to doslova. Účinkuje kapela Ľudové mladistvá so sláčikovým kvartetom a ako hostia vystúpia Peter Lipa, Strapo a mladé taleny Zuzana Mikulcová a Samuel Hošek. „Jazzáky sú mestskou záležitosťou, chcú ostať blízko pri Bratislavčanoch a blízko pri novej hudbe,“ hovorí ich zakladateľ PETER LIPA v rozhovore.
Dvaja Prešovčania v Bratislave robia rozhovor – celkom bežná situácia. Ako ste si zvykli na život v tomto meste?
Zo začiatku to nebolo jednoduché, chvíľu som bol v outsiderskej pozícii, kým som sa s Bratislavou a Bratislavčanmi zžil. Ale kým som skončil vysokú školu, už bolo jasné, že tu ostanem. Mal som tu už pevné intenzívne kontakty, najmä v hudobnej sfére. Vedel som, že do Prešova sa už nevrátim, lebo maximum mojej kariéry tam by bolo spievať v bare hotela Dukla. V Bratislave som musel existenčne začínať od piky, ale nakoniec som to, myslím, zvládol. Žijem tu už 56 rokov a už sa tu cítim doma.
Otvárací koncert Bratislavských jazzových dní sa odohrá na Vodnej veži, najstaršej stojacej pamiatke v Bratislave. Jazzáky oslávia 45 rokov. Sú najstarším kontinuálnym hudobným podujatím v Bratislave?
Predbehli nás len Bratislavské hudobné slávnosti, ktoré majú už 50 rokov. Bratislavská Lýra dávno zanikla, takže po BHS sme určite najstarší každoročný hudobný festival, ktorý prešiel zmenami, ale vydržal. Osláviť 45. výročie chceme trochu inak, rozhodli sme sa osloviť aj iných divákov a iných Bratislavčanov, tým, že Jazzáky budú mestskou záležitosťou. Chceme upozorniť na to, že Jazzáky chcú ostať blízko pri Bratislavčanoch a blízko pri novej hudbe. Prezentovať budeme najmä nových umelcov, ktorí ešte nemali šancu etablovať sa v džezovom svete, ale hrajú novú, dobrú a kvalitnú hudbu a to je podstatné.
Ako vám napadla práve Vodná veža?
Spolu s hudobnou agentúrou sme hľadali miesto, kde by sme mohli tento prológ k festivalu urobiť. Povedzme si pravdu, v Bratislave nemáme veľa takýchto otvorených priestorov – okrem námestí, avšak chceli sme, aby sa ľudia za koncertom cielene vybrali. Chceme z toho urobiť otvorený večer v obklopení starých múrov a s výhľadom na hviezdy.
Jazzáky sa dlhé roky odohrávali v PKO, ktoré už dnes nestojí. Ako vnímate iné možnosti a priestory pre kultúru v Bratislave?
Teraz ich robíme v Inchebe a musím povedať, že po akustickej aj pocitovej stránke nám to vyhovuje viac. Aj diváci si už zvykli. Ľúto mi je za miestom, ktoré bolo mestské a verejné a bolo by sympatické, ak by aj ďalej mohlo byť niečo na nábreží, kam sa dá ľahko dostať električkou. Inak v Bratislave nie je žiaden priestor na väčšie koncerty s kapacitou od tisíc ľudí, čo dnes nie je veľké číslo. Ostáva NTC, ktoré na hudbu nie je úplne ideálne. Istropolis je v dezolátnom stave, hoci pohľad do hľadiska je v ňom úžasný. Po tridsiatich rokoch od revolúcie by bolo načase urobiť jednu peknú viacúčelovú sálu.
Myslíte, že by sa tu uživil veľký kultúrny priestor?
Hudba by tu jednoznačne mala mať svoj priestor, samozrejme aj ďalšie druhy umenia, ktoré si nedovolím menovať. Predstavujem si výnimočnú, krásnu stavbu, ktorá ozdobí Bratislavu ako ďalší šperk. Dominantu, na ktorú by sa sem chodilo pozerať ako do španielskeho Bilbau na knižnicu.
Džez sa zvykne hrávať v malých tmavých kluboch. Ani tie tu nie sú?
Napriek tomu, že v Bratislave je viac džezových festivalov a koncertov, nemáme jeden klub, kam by sa chodilo za džezom. Istý čas som sa pokúšal urobiť taký klub v podchode na Hodžovom námestí, ale nepodarilo sa mi to. Ak má mať nejaké miesto kultúrne programové ambície, nezaobíde sa bez dotácie. Vo Viedni je svetoznámy džezový klub Porgy & Bess, ktorý jednoznačne dotuje mesto. Vytvoriť podobné miesto a vyprofilovať klub, ktorý nemusí byť vyslovene džezový, to chce podporu a čas.
45 rokov džezového festivalu! Môžeme si zaspomínať na prvý ročník? Kto a kde vystupoval?
Bolo to klubové podujatie. Vtedy som vystupoval v skupine Revival Jazz Band a v roku 1975 sme boli na turné v Nemeckej demokratickej republike spolu s poľskou a nemeckou kapelou. Odohrali sme desať koncertov, po večeroch bola sranda, tak sme sa skamarátili a sľúbili sme im, že ich na oplátku pozveme hrať k nám. Strojcom nápadu bol náš basgistarista Miloš Paška, ja som mu pomáhal. Pridali sa ďalšie domáce kapely a dixieland z Maďarska. V troch skupinkách so štyrmi účinkujúcimi sme počas troch dní vystúpili každý v troch rôznych kluboch – vo Véčku, v klube Slovnaftu a v Junior klube na Palackého. A to bol prvý ročník, ktorý skončil a nik netušil čo bude ďalej. Miloš však tragicky zomrel a tak som po ňom prebral zástavu.
Bratislavské Jazzáky dokázali dostať sem aj počas komunizmu svetové hviezdy džezu. Je džez apolitická hudba? Alebo jej nie každý rozumie?
Áno aj – to by bola tá jednoduchá odpoveď. Ale nebolo to tak jednoduché. Celé sa to odohrávalo na báze Socialistického zväzu mládeže, ktorý mal svoje zahraničné oddelenie a svoje medzinárodné festivaly. Prvé roky sem chodili len umelci z takzvaných socialistických krajín. Až v piatom roku sa nám podarilo z Belgicka zavolať sem svetovú hviezdu Jeana Toots Thielemansa cez medzinárodnú agentúru. Džez, hlavne jeho inštrumentálna podoba, je abstraktná hudba, takže súdruhovia nevedeli čo si o tom myslieť. Džez je apolitický, pokiaľ ho nezviažeme so slobodou vyjadrovania. A práve sloboda bola v druhom pláne Jazzákov. Ja, moji kolegovia hudobníci, diváci, všetci sme sa tam schádzali preto, že tie večery boli slobodné. Videli sme našich milovaných hudobníkov, ktorí slobodne hrali to, čo cítili a tak naplnili naše túžby v tej dobe.
Kam sa dostal džez dnes? Podlieha trendom alebo sa vyvíja ako samostatná vývojová vetva?
Nenazval by som to podliehaním. Džez tak intenzívne komunikuje so všetkým, čo sa na hudobnej scéne deje, že vytvára prerastené organizmy. Tá zviazanosť je pre džez životne dôležitá a bez nej by nebol tým, čím má byť. Občas zasvietia baterkou dopredu džezmeni, občas rockeri a už sa všetci hrnú za svetlom.
Váš najnovší singel Motýľ z albumu Dobré meno má tiež moderný zvuk a rozoberá vážnejšie témy. Aspoň to naznačuje veta „Pozrieť sa mi do hlavy stačí len raz“. O čom teda najčastejšie rozmýšľate?
Čo sa týka textu, musím vás odkázať na povolaného, Milana Lasicu, s ktorým sme myšlienkovo, generačne aj pocitovo spriaznené duše. Vie, čo si môže dovoliť napísať, aj keď niekedy mi dá text a potom sa ma opýta, či sa nehanbím ho spievať. A ja sa nehanbím, lebo to napísal on. Možno ten motýľ nájde v mojej hlave niečo, a možno nenájde nič. Som rád, že sa pieseň podarila. To len dosvedčuje, že ak sa človek pozerá na svet s otvorenou hlavou, tak nie sú žiadne hranice.
Ako vyzerá prototyp človeka, ktorý rozumie džezu?
Predovšetkým má rád hudbu ako takú, nesmie mať klapky na ušiach a zbožňovať len džez a nič iné. Počúva džez pretože si tú hudbu vybral a úplne dokonalé je, ak ten človek ešte vie aj povedať, prečo to má rád. To už je „náš človek“. Ale takých je menej. Potrebujeme aj všetkých ostatných, ktorí prichádzajú na koncerty s túžbou po peknom hudobnom zážitku.
