Je nádherný deň a uličky bratislavského Starého Mesta sa začínajú napĺňať nielen turistami, ale aj domácimi, ktorí si sem prišli vychutnať jesenné slnečné lúče. Oproti nám kráča rezkou chôdzou Ralph Zyzak, sympatický mladík s iskrou v oku. „Bonjour,“ vraví s úsmevom a s neskrývaným temperamentom.
Rodený Parížan patrí medzi cudzincov, pre ktorých sa hlavné mesto stalo novým domovom. „Bratislavu som si tak zamiloval, že som sa rozhodol sem presťahovať. Chcel som zažiť niečo nové a začať podnikať v oblasti cestovného ruchu. Mojou výhodou bolo aj to, že som Francúz, ktorý vie po slovensky, a preto som tu videl priestor, ktorý som so svojimi znalosťami a skúsenosťami mohol zaplniť,“ prezrádza.
Je tak jedným z ľudí, ktorí zveľaďujú cestovný ruch na Slovensku a vodí sem turistov z celej Európy. Popri tom organizuje zájazdy pre Slovákov, napríklad pre lyžiarov do Francúzskych Álp a pre surferov na Filipíny, do Mexika, Portugalska či Nikaraguy. „V Čunove to nie je ono a je zima, preto musím cestovať do tepla,“ vysvetľuje s potmehúdskym výrazom, keďže tento šport je jeho vášňou.
Paríž alebo Bratislava?
Ako Ralph vníma rozdiely medzi Bratislavou a Parížom? „Bratislava je v tom najlepšom slova zmysle veľkou dedinou. Život tu je omnoho príjemnejší než v Paríži. Je tu menej ľudí a človek sa z ktorejkoľvek mestskej časti dostane do centra pomerne rýchlo a jednoducho, či už pešo, alebo na bicykli,“ hovorí pri prechádzaní uličkami. Veľkou výhodou podľa neho je, že všetky podniky a služby nájdeme aj v centre mesta, takže ak potrebujeme niečo vybaviť, nemusíme sa komplikovane presúvať z miesta na miesto.
Medzitým, ako kráča cez Panskú ulicu smerom k historickej budove SND, sa pozdraví a dohodne si stretnutie asi s tromi známymi, ktorých náhodne stretne. „Toto je na Bratislave tiež úžasné. Človek sa prechádza a bez toho, aby sa s niekým dohodol, natrafí na známych. V Paríži sa vám to stane maximálne raz, či dva razy do roka.“
Kultúra v meste a ľudové tradície
Pred historickou budovou SND sa náš rozhovor presúva k možnostiam kultúrneho vyžitia v Bratislave. „Stále mi tu chýba parížska kultúra. Nemyslím teraz len múzeá či galérie, ale ani ľudia na Slovensku nie sú až tak kultúrne založení. Aspoň z môjho pohľadu. Ozajstného kultúrneho vyžitia je tu pomerne málo. Na druhej strane si však uvedomujem aj to, že známych umelcov ľahšie dostanete do Paríža než do Bratislavy. Ale nesmierne ma teší, že postupne je to tu lepšie a lepšie. S priateľmi sa čoraz častejšie môžem stretávať na lepších a kvalitnejších výstavách, koncertoch, či iných akciách,“ hodnotí.
Keďže Ralph takmer každý deň stretáva zahraničných turistov, pre ktorých pripravuje zážitkový program naprieč celou Bratislavou, vie povedať, čo sa ľuďom u nás páči a čo nie. „Francúzski turisti chcú v prvom rade zažiť niečo, čo nemajú doma. Niečo originál slovenské, a preto sa im najviac páči v rýdzo slovenských podnikoch.“ Často ich napríklad brával do Lúčnice na Štúrovej ulici, kde každý štvrtok bývali ľudové večery.
„Turista si tam dá pivo, spievajú a tancujú mladé folkloristky, hrá hudba a všetci sa zabávajú. Práve toto sa turistom páči najviac, no týchto miest je tu veľmi málo. Podľa mňa v Bratislave chýba folklórny bar, z ktorého je cítiť pravú slovenskú kultúru a tradíciu. Francúz nechce ísť do Francúzskom inšpirovanej La Putiky, Talian nepôjde do talianskej reštaurácie,“ hovorí a dodáva: „Turisti milujú vaše ľudové trhy. Vidia kúzlo slovenských tradícií, tradičných výrobkov, tvrdú prácu slovenských remeselníkov a radšej si zakúpia šatku s potlačou, keramický džbánik, kroj, či bábiku zo šúpolia, než plastovú magnetku vyrobenú v Číne.“
Šedé miesta Bratislavy
Popri Moste SNP sa postupne dostávame aj k téme bratislavských problémov. „Mnohí turisti prichádzajú loďou či autobusmi z Viedne a Budapešti a prvé čo z Bratislavy reálne uvidia, je ten „bordel“ pod mostom. Nerozumiem tomu, že sa s tým ešte stále nič neurobilo. Ako turistický sprievodca veľmi ťažko vysvetľuje situáciu pod a v okolí národnej kultúrnej pamiatky.
Veľkým problémom je podľa Ralpha aj parkovanie. Z pohľadu Parížana však nevidí problém v nedostatku parkovacích miest, ale v ľuďoch. „V Paríži, ale aj iných veľkých mestách, je úplne normálne ísť do práce MHD alebo metrom a nezáleží na tom, či ste bankár, lekár, učiteľka, predavač, či smetiar. Tu je normálne ísť autom, a to aj vtedy, keď máte zastávku MHD rovno pod nosom,“ krúti hlavou. Poza Dóm sv. Martina sa presúvame na kedysi najkrajšiu ulicu starej Bratislavy. „Kapitulská ulica je podľa mňa jedna z najkrajších ulíc v Bratislave a keď tadiaľto prechádzam s turistami, sú priam zhrození z toho, ako vyzerá. Nerozumiem tomu, ako sa mnohí bijú do pŕs, akí sú národovci a vlastenci, ale históriu si nevážia. V Bratislave sa nezachraňujú staré budovy, radšej sa nechajú schátrať a čaká sa, kedy spadnú samé od seba,“ nevyhol sa oprávnenej kritike.
Bratislava mu je napriek tomu milovaným domovom, kde turistom ukazuje najmä tie krajšie stránky nášho hlavného mesta.
