Mesto vníma veľmi intenzívne, nielen očami umelca, ale aj jeho užívateľa. Marek Cina je grafik, ilustrátor a maliar, v ktorého dielach žije humor. V olejomaľbách zaznamenáva premeny mesta. Nehľadá len esteticky čisté prostredie, berie všetko: popolnice, odparkované autá, pografitované múry. Aby bola Bratislava optimálnym miestom pre život, potrebuje podľa neho dobrú náladu a ľudský verejný priestor.
Pán ceruzky
V ateliéri Mareka Cinu vládne ceruzka. Je všade – na stolíku, na skiciach, v lepenkovej forme na stene a úplne najväčšia je verná plyšová kópia Koh-i-noorky s červeným koncom. Nazvať ho však kvôli ceruzkám len talentovaným ilustrátorom by bolo málo. Jeho tvorba presahuje hranice papiera a počítačovej grafiky do priestoru a do ulíc.
Škoda páliť papier
K rozhovoru si pripraví kávu a k nej tabakovú fajku. Ako zapálený ilustrátor hovorí, že škoda páliť papier. Miluje knihy. Stopu v ňom zanechal jeho učiteľ, ilustrátor a maliar Dušan Kállay, no okrem neho boli inšpiráciou aj stredoveké traktáty Tomáša Akvinského či rímsky básnik Ovídius.
„Najviac ma bavia pop-up knihy, ktoré po otvorení strany vytvoria priestorový objekt z papiera,“ hovorí Cina. Knižné projekty si sám navrhuje, robí aj vydáva v autorských nákladoch vo vlastnom vydavateľstve Librorum. Z krabice v ateliéri vyberá 3D papierové príbehy, zviazané v knihách a okrem nich množstvo malých skicárov, kam si farebnými ceruzkami zaznamenáva nespočetné cesty vlakom. „Inšpirujú ma ľudia, to, ako sa správajú,“ hovorí Marek a ukazuje Knihu cností.
Prečo nemám baretku
„Mám taký projekt – cez víkendy maľujem Nedeľné paletky v uliciach Bratislavy. Zachytávam premenu mesta v tomto storočí a pochopil som pri tom, že si nevyberiem pekný alebo škaredý pohľad. Je to v princípe jedno, všetko je súčasť mesta, na ktoré sa dívam,“ hovorí Marek. Okrem toho, maľovať v ateliéri je nuda a na ulici sa aspoň porozpráva s okoloidúcimi. „Niektorí sa ma pýtajú prečo nemaľujem nejaký krajší pohľad, alebo kde mám baretku,“ smeje sa popri tom, ako ukazuje svoje obrazy. Most Lafranconi s nasprejovaným nápisom „Nácek klame“, biznis centrum Apollo, na ktorom sa pred búraním vyhrali sprejeri, alebo dom na Mickiewiczovej s veľkým graffiti. Pomaľovaná stena krčmy v Podhradí, či bývalý Subclub na Vydrici.
Celý koncept je postavený na slovnej hračke. „Medzi wrajtermi je bežná otázka či maľuješ a koľko maľuješ, čím sa myslí graffiti. Takže ja teraz maľujem graffiti – doslova,“ poukazuje Marek na svoje olejomaľby, na ktorých sú posprejované budovy. A dodáva: „Graffiti a architektúra majú jedno spoločné – obe vedia skrášliť, alebo aj zničiť okolie.“
Cynik Cina
V umení má rád humor, ktorým odľahčí situáciu. „Zdá sa mi, že v poslednej dobe umelci siahajú po ťažkých témach, ale podľa mňa je toto súčasné umenie bezzubé, lebo zlatá doba internetu umožňuje poukazovať a kritizovať veci každému človeku. Už to nie je doména umelcov,“ hovorí Marek.
Bez humoru by sa vraj zbláznil. „Cynický humor, to je moje, veď som Cina.“
Prvé grafiky pre Čierne diery
Pred piatimi rokmi bol jedným z prvých autorov, ktorí vytvorili grafiky pre združenie Čierne diery. Stvárnil Hanušovský viadukt, neskôr Manderlák a nápis Láska v Spišskom Hrhove. „Spravili kus dobrej roboty,“ chváli Marek iniciatívu Čiernych dier. „Spopularizovali pamiatky, veci, ktoré by sme si mali vážiť. Fandil som tomu od začiatku, no to, čo sa okolo grafík a ďalších aktivít Čiernych dier teraz deje, je vtipné. Ale dobre nám tak! Som za to rád,“ usmieva sa.
Medzi Hollywoodom a Bollywoodom
Prešovčan, ktorý zakotvil v hlavnom meste, ho vníma očami umelca, niekdajšieho sprejera, ale aj obyčajného užívateľa mesta. Hovorí, že Bratislava by potrebovala dobrú náladu, trochu ľudskosti a ľudský verejný priestor. Napríklad nespraviť z toaliet krčmy a ponechať im pôvodnú funkciu. „Nereguloval by som zákazmi a príkazmi prirodzené toky ľudí, ktorí chodia mestom. Niekedy mi príde, že na Slovensku sa vo všetkom správame extrémne. Mali by sme ešte dotrénovať pokoru. Ale raz mi napadlo prečo to tak je: veď my žijeme na pol ceste medzi Hollywoodom a Bollywoodom!