Ukázať cestu k Modrému kostolíku, opláchnuť a zohriať detskú fľaštičku, urobiť kafé mochito či kapučíno bez mlieka. Aj s týmito požiadavkami sa denne stretajú baristi za pultom pojazdného vozíka Coffee Brothers na Laurinskej ulici. „Niekedy suplujeme informačné stredisko aj psychológov, ale stále nás to baví,“ hovorí Filip Demeter, spolumajiteľ úspešnej pojazdnej kaviarne, ktorá v septembri oslávi 5. rok v uliciach mesta.
Prvotnú eufóriu vystriedal dlhodobý biznis plán. S meniacimi sa trendmi a novými požiadavkami zákazníkov musia majitelia Filip a Roman stále vymýšľať niečo nové. Napriek tomu najviac letia stále klasické espresá a kapučína. Špecialitou, ktorú si zvyknú ľudia pýtať u „kávových bratov“, je chai latté, hoci to nie je káva, ale čierny čaj s voňavými koreninami, mliekom a cukrom.
Ako sa dvaja mladí muži dostali ku káve? „Prvýkrát som s kávou robil na brigáde v sedemnástich rokoch,“ hovorí Filip, z ktorého mal byť pôvodne strojár. Svet kávy ho ale zaujal tak, že si spravil prvý baristický kurz a o štyri roky na to už s Romanom robili prvé plány na Coffee Brothers.
Vďaka vozíku, pripomínajúcemu staré časy, spolu s dobovým imidžom baristov, sú neprehliadnuteľní a ľudia si ich rýchlo zapamätajú. Obľúbená prevádzka na Laurinskej ulici už nie je jediná. Dobové kávové vozíky pribudli aj v nákupných a biznisových centrách v Bratislave, v Nitre a Košiciach. „Začali sme s dvoma vozíkmi, neskôr pribudol tretí, vznikol franšízový koncept a rozbehlo sa to,“ hovorí Filip. Zákazníci, kupujúci si kávu v biznis centre sa väčšinou líšia od zákazníkov v meste rýchlosťou pohybu. No nielen tým. Ľudia v meste, ktorí sa pristavia pokecať si, herci, študenti alebo turisti, ktorí si pojazdnú kaviarničku nenápadne fotia aj s baristom. „Viete na koľkých fotkách vo svete je kávový vozík s mrežou mestskej brány v pozadí?“ smeje sa barista. Dodáva, že nie všetci v meste si pouličnú kávu vychutnávajú ležérne. Je úplne bežné, že na ceste zastaví auto „na blikačky“, šofér vybehne, zhltne kávu a letí preč.
Kávoví bratia sa nevzdávajú ani v chladnom počasí. Limitom je 5° nad nulou. „Počasie beriem ako výzvu, nie ako prekážku. Snažíme sa byť tam pre ľudí vždy keď sa dá. Nezatvárame hneď ako zafúka, hoci nám berie penu z kapučína a škorica sa sype bokom. Raz som skúšal predávať aj v mínusovej teplote, ale po dvadsiatich minútach mi zamrzla voda a zabalil som to. Nemá zmysel to hrotiť, ľudia aj tak najviac pijú kávu vtedy, keď je trochu pod mrakom,“ vysvetľuje Filip a dodáva, že v príjemnom počasí dokáže predavač vydržať na ulici aj osem až desať hodín.
Ľudia v meste si spolu s kávou kupujú aj príjemnú emóciu, ktorú v nich návšteva pojazdnej kaviarničky s dobrou hudbou a zhovorčivou obsluhou zanechá. „Pohoda, odreagovanie sa od hektického dňa, zmena atmosféry, vychutnávanie si momentu,“ menuje Filip benefity, ktoré prináša pitie kávy na ulici v centre mesta. No sú aj situácie, kedy človeku pri čakaní na kávu zazvoní telefón a on v strese odchádza, často aj bez kávy.
Dnešný spôsob pitia kávy a kávovej kultúry sem podľa baristu prišiel začiatkom deväťdesiatych rokov, keď ste k espresu dostali aj pohár vody, ako napríklad U Anjelov alebo v Café Vienna. Odvtedy sme sa najmä vďaka mladšej scestovanej generácii rýchlo priblížili k zahraničiu. Dnes sme na tom už veľmi dobre, kaviarne sú na každom rohu. A zákazník si môže vyberať podľa rôznych kritérií. „Nie sme stúpenci najnovšieho trendu bledého praženia kyslej kávy, ale ak niekomu chutí práve taká káva, nech ju pije. Naši zákazníci vyhľadávajú tmavšie praženú kávu, ktorá nie je až taká acidná. A nenútime ich ani piť kávu bez mlieka a cukru,“ smeje sa Filip. Každý tak, ako ju má rád. Platí to aj na život všeobecne: „Všetko je tak, ako má byť, som spokojný s tým, kde sme. Všetko to, čo som sa naučil, chcem pretaviť do toho, čo budem robiť ďalej,“ hovorí Filip z „kávového bratstva“ na záver.
