Bolo to pred pár rokmi – práve prišla z New Yorku, kde sa bola vyventilovať, nabiť baterky a nabrať inšpiráciu z jedinečnej atmosféry, pocitu slobody, rozmanitosti a tolerancie, ktorá v tom meste panuje. Vtedy si povedala, že je čas preniesť túto energiu aj domov na Slovensko. Herečka LUCIA SIPOSOVÁ rozpráva o tom, ako založila kabaret, no aj o tom, ako sa z Bratislavy neplánovane stala metropola a aká je úloha kabaretu v zachovaní kontinuity.
Kabaret je dnes rarita
„Minule hovorím naším mladým umelcom: keby som mala znova 21 rokov, končila konzervatórium a bol by v Bratislave takýto kabaretný klub, kde by som mohla účinkovať, to by bol sen! Ale nič také tu vtedy nebolo. Tak som robila iné veci, filmovala, cestovala, písala. Ale stále ma fascinovali tie starosvetské štýlové elegantné podniky, kde sa stretáva zaujímavá komunita ľudí, kde je pódium, na ktorom sa tancuje, spieva, hrá kapela, skrátka to tam žije. Vždy ma lákalo miešať umelecké žánre, zabávať ľudí. Až o pätnásť rokov neskôr prišiel ten správny čas, kedy som si uvedomila, že ak takýto klub neotvorím ja, nikto to za mňa neurobí. A tak sa zrodil Red Cat Cabaret,“ hovorí na úvod nášho stretnutia herečka a teraz už aj kabaretiérka Lucia Siposová.
Spolu s režisérom Vaškom Púčikom vytvorili program, oslovili všestranne talentovaných umelcov, a s pomocou manažérky Martiny Džačkovej v roku 2016 otvorili Red Cat Cabaret na Obchodnej ulici. Stabilná kabaretná scéna nie je vôbec bežná, dokonca ani v New Yorku. „To, že v každom veľkomeste je kabaret, je len ilúzia. Sme vzácny klub a veľká rarita,“ vysvetľuje Lucia, ktorá v predstaveniach stvárňuje múzu NeferNefer, kým režisér a umelecký riaditeľ vystupuje ako principál Rebel Bud.
Každá šou sa nesie v konkrétnej téme. Napríklad v štýle amerického Cotton clubu z 20. rokov, z čias prohibície a organizovaného zločinu. Inšpiráciou pre ďalšiu šou bol aj legendárny newyorský klub zo 70-tych rokov Studio 54. Vždy sa vraj nájde nejaká paralela z histórie, ktorá sa dá použiť na aktuálnu situáciu.
Kozmopolitná Bratislava?
Predstavenia v „Červenej mačke“ sú mixom hudby, tanca, spevu a vtipu, s jemnou dávkou zmyselnosti, či vkusnej erotiky. Prostredníctvom nich chcú tvorcovia uniesť divákov do iného sveta. „Náš kabaret je síce duchom starosvetský, ale v modernom kvalitnom živom prevedení. Všetkými možnými prostriedkami ľuďom odovzdávame pozitívne emócie a myšlienku spolupatričnosti a lásky. Diváci od nás odchádzajú povznesení nad malichernosti, ktorými sa bežne zapodievajú a snáď sa aspoň na chvíľku prestanú brať vážne,“ vraví kabaretiérka.
Je Bratislava na túto kozmopolitnosť pripravená? Keď kabaret otvárali, zo začiatku to bol malý neznámy klub, od ktorého ľudia netušili čo čakať. Dnes majú mesiac vopred vypredané. Ľudí tento žáner chytil. Určite aj tým, že sa tu cítia slobodne – počas predstavenia môžu ísť k baru, alebo sa zapájať do diania na scéne. Preto sem vraj chodia aj takí, ktorých nudí klasické divadlo. Alebo naopak, divadelníci, ktorí opovrhujú „pokleslým žánrom“ sú po predstavení milo prekvapení. „Väčšinou hovoria, že nečakali takú úroveň. A aké to je inteligentné! No ale – akí tvorcovia, také predstavenie,“ smeje sa Lucia. Dodáva, že to posledné, čo by tu chcela, je vulgárnosť. „Ale provokovať ma baví, takže predstavenia sú pikantné a občas balansujú na hrane, ktorú ale nesmiete prekročiť. Ako sa to dá? To je naše know how,“ zdôrazňuje.
Tradícia legendárnej Tatra revue
„Tak, ako to robíme my, to nerobia nikde inde, je to náš originálny rukopis,“ tvrdí zakladateľka klubu, ktorý je pomyselným pokračovaním kabaretnej bratislavskej scény. A tá bola kedysi veľkolepá. „Mali sme tu legendárny kabaret Tatra revue v 50-tych rokoch. Veľkorysý priestor v hoteli Tatra, živý Big band… Musela to byť paráda!“ hovorí nadšene Lucia a spomenie historku: „Raz boli u nás hostia, ktorí si Tatra kabaret pamätali a tešili sa, že je to tu znova. Jedna pani sa po predstavení rozplývala, že odletela do doby z filmu Anděl s ďáblem v těle,“ smeje sa.
Bratislava aspoň v rovine zábavy nezaostáva za väčšími sestrami na Dunaji. Nielen že tu máme kabaret, ale napríklad aj rozsiahlu komunitu tanečníkov tanga. „Neuveriteľné, že v tak malom meste funguje naozaj veľká tango komunita. Často sa tu zastavia aj cudzinci, ktorí cez Bratislavu prechádzajú a vedia, že si tu môžu zatancovať,“ hovorí Lucia, pre ktorú je tango ďalšou vášňou a jedným z mála dôvodov, pre ktoré vybehne do mesta. V kabarete hrá cez víkendy, zábavy tam má dostatok. Ak si však vyjde do mesta, má rada pokojnú mestskú atmosféru: kávičky, dobré jedlo, vínko, pouličný muzikant, prechádzka po korze. „Musím povedať, že na našom malom korze sú viaceré výborné cukrárne a vynikajúca zmrzlina. To by človek od Bratislavy nečakal,“ dodáva.
Mesto detstva sa mení
Herečka a majiteľka kabaretu má k centru vrelý vzťah. V meste zažíva pocit detstva, ktoré trávila u starých rodičov na Obchodnej, kam sa po rokoch vrátila s kabaretom. Všetky príhody, ktoré celý život počúva od rodiny, sa odohrávali na Medenej, Palackého a veru aj na Vydrici. „Dnes sa to mesto môjho detstva mení, ale to je normálne, veď mesto je dynamické. Len mi vadí, že ubúda oku lahodiacich miest,“ povzdychne si. Z jej pohľadu Bratislava nikdy nebola metropolou. „Nechtiac sa ňou stala, keď sa Európa rozkúskovala a teraz sa snaží s Ľubľanou a Záhrebom dobiehať. Príde mi ako provinčné mesto, ktoré je pod tlakom, lebo sa od neho chce, aby bolo hlavným mestom. Chýba mi tu ten „vibe“, naozajstná veľkomestská atmosféra, ale na druhej strane páči sa mi, že sa toto mesto na nič nehrá.“ vysvetľuje Lucia.
K tým dobrým stránkam hlavného mesta patrí podľa skúsenej svetobežníčky blízkosť okolitých veľkomiest, Viedne či Budapešti a pocit, že hocikedy môžete zmeniť vzduch. Obrovskou nevýhodou života vo veľkomestách je podľa nej zabíjanie času v dopravných prostriedkoch. „Bratislavu v tomto považujem za úžasné miesto na život – do každej mestskej časti sa dostanete autom za 15 minút. Život sa tu dá prežiť kvalitne, lebo lokalita, logistika a možnosti robia z nášho mesta príjemné miesto pre život,“ uzatvára Lucia.
