Životná dráha jedného z najlepších prešporských pekárov je viac než pozoruhodná – Johann Korče (1851 – 1919) sa z pekárskeho učňa – siroty stal nositeľom Rádu Františka Jozefa a členom mestského zastupiteľstva.
Známych faktov z detstva Johanna Korčeho je, žiaľ, ako šafranu. Vieme o ňom, že sa narodil v Leibachu (dnešná Ľubľana), hlavnom meste Kranského vojvodstva a ako sirota bol umiestnený do pestúnskej starostlivosti. Jeho nová rodina chcela, aby ovládal remeslo a tak sa vo veku jedenástich rokov stal pekárskym učňom. Po pár rokoch štúdium úspešne ukončil a ako bolo vtedy zvykom, vybral sa do sveta na skusy. Všetko ostatné a podstatné sa od tejto chvíle odohrávalo v Prešporku a na Vydrici.
Osudová pekárska vdova
Po neľahkom detstve, rokoch v učení a čase strávenom na cestách po Európe zakotvil mladý Johann Korče v roku 1872 v Prešporku. Ako tovariš – pomocník sa zamestnal u Marie, rodenej Gruber, ktorá bola mladou a čerstvou vdovou po miestnom pekárovi. V tom čase dvadsaťjedenročný Johann zotrval až do ukončenia tovarišskej služby práve u Marie a bolo nad slnko jasnejšie, že ide o viac ako pracovný vzťah. Udalosti nabrali rýchly spád a v roku 1873 sa Korče natrvalo presťahoval do Prešporka, kde sa s Marie oženil. „Keby nebolo tejto mladej vdovy, kto vie, či by tu ešte Korče bol, ale on bol viazaný láskou.“ povedal v roku 1906 vicepredseda živnostenskej komory Franz Hubert pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia Prešporského pekárskeho v nemoci podporujúceho a pohrebného spolku, ktorého bol Korče spoluzakladateľom a predsedom.
V roku 1873 sa stal plnohodnotným členom Prešporského pekárskeho spoločenstva, ktorého bol neskôr od roku 1893 predsedom nepretržite dvadsať rokov – až do roku 1913. Svoju známu pekáreň mal dlhé desaťročia na ulici Veľká Vydrica (neskôr iba Vydrica) číslo 17 – v dome na rohu s Kunigsfelderovou ulicou. Za jeho pekárenskými výrobkami chodili ľudia z celého Prešporku, predovšetkým na jeho povestné a znamenité bajgle. Vydrica bola vtedy rušnou časťou mesta, jej poloha pri Dunaji ju k čulému životu priam predurčovala. Vyskytovalo sa tu nekonečné množstvo obchodov a obchodíkov, stretávali sa tu profesie a remeslá najrôznejšieho druhu.
Neskôr, v osemdesiatych rokoch, mal Johann Korče pobočku vychýrenej pekárne aj na Obchodnej ulici číslo 18.
Filantrop, ktorý nezabudol, kým bol
Takmer od samého začiatku svojho pôsobenia v Prešporku bol pekársky majster Korče aktívny v komunálnej politike i v dobročinnosti. V roku 1881 spolu s pekárom Rudolfom Schreinerom spoluzaložil Prešporský pekársky v nemoci podporujúci a pohrebný spolok. Už z názvu spolku je zrejmé, čo Korčeho najväčšmi trápilo – sociálna a zdravotná stránka kolegov pekárov. Popri spolku bola zriadená aj tzv. Krankenkassa, do ktorej pravidelne putovali príspevky členov a jej funkciou bolo prispievať tým členom, ktorí boli práceneschopní zo zdravotných dôvodov. Krankenkassa taktiež slúžila na úhradu pohrebných nákladov a vyplácanie príspevkov pozostalým. Spolok počas svojej činnosti usporiadal aj dva dobročinné plesy, ktorých výťažok putoval do nemocenskej kasy.
Korče zastával množstvo čestných funkcií, medzi ktoré patrí aj pozícia predstaviteľa a ekonóma mestského azylu pre deti Isabella. Nikdy totiž nezabudol, kým bol, a nebyť pomoci, ktorej sa mu v detstve dostalo, jeho osud by bol viac než neistý. Pekárske spoločenstvo, ktorého bol Korče dlhé roky predsedom, pravidelne finančne podporovalo azyl Isabella, ako i fond pre opustené deti.
O silnom zážitku prehovoril po 30 rokoch
Dôvod Korčeho dobročinných a nezištných aktivít, ktoré realizoval v Prešporku, a bolo ich neúrekom, ozrejmil sám Korče počas osláv dvadsiateho piateho výročia Prešporského pekárskeho v nemoci podporujúceho a pohrebného spolku. Vo svojom príhovore sa vrátil do čias, kedy ako mladý tovariš privandroval do Prešporka a bol svedkom udalosti, ktorá ho veľmi poznamenala. Zakrátko po jeho príchode do mesta zomrel neznámy človek – bez rodiny a priateľov, ktorí by ho mohli náležite pochovať. I keď snaha bola, nepodarilo sa vyzbierať dostatočný počet zlatých na dôstojný pohreb nebohého a tak spočinul v hromadnom hrobe. Korče, ako mladý pekársky pomocník bez prostriedkov, si vtedy zaumienil, že urobí všetko pre to, aby sa podobná situácia už nikdy neopakovala.
Nositeľ rytierskeho kríža
Keď sa blížili Korčeho šesťdesiate narodeniny, dostalo sa mu nebývalého uznania od panovníka. 10. novembra 1910 mu bol v Prešporku udelený rytiersky kríž Radu Františka Jozefa za celoživotné zásluhy. Toto vyznamenanie sa udeľovalo osobám, ktoré sa mimoriadne zaslúžili o rozvoj obchodu a taktiež za obetavú službu trpiacim ľuďom.
Udelenie vyznamenania Johannovi Korčemu bolo zásadnou udalosťou aj s poukazom na vtedajšie pomery a jeho vzťah k monarchii. Hoci bol verejne známou osobou, členom mestského zastupiteľstva a mestskej rady, vždy hrdo písal svoje meno ako Korče a podľa dobových svedectiev ani na návšteve najvyšších miest v Budapešti nerozprával maďarsky. O to väčší ohlas malo udelenie vysokého vyznamenania a bolo tak dôkazom Korčeho nesporných zásluh a kvalít.
Nesmrteľný odkaz obyčajného človeka
V osobe a činoch Johanna Korčeho je skrytý silný odkaz, ktorý ani časom nestráca na hodnote. Je dôkazom toho, že i obyčajný človek bez pôvodu dokáže veľké veci, ak je dostatočne vytrvalý a odhodlaný. Johann Korče vybudoval jednu z najlepších pekární na Vydrici a v Prešporku vôbec. Zastával množstvo dôležitých funkcií a popri tom nikdy nezabudol pomáhať tým, ktorí to najviac potrebovali. Vždy mal totiž na pamäti seba – sirotu Johanna bez budúcnosti.
Johann Korče zomrel 13. júla 1919 v Bratislave. S manželkou Marie (1847 – 1935) mali päť detí. Najstarší syn Johann (1873) kráčal v otcových šľapajach, stal s pekárskym majstrom a členom Prešporského pekárskeho spoločenstva. Rodinná hrobka sa nachádza na Martinskom cintoríne, autorom reliéfu Johanna Korčeho na nej je známy bratislavský sochár Alojz Rigele.
